politika

Slovenský premiér Robert Fico vo svojich vyhláseniach neustále zdôrazňuje, že Európu nikto neberie vážne, avšak v skutočnosti práve on, tým, že ide proti všeobecnej zahraničnej politike EÚ, ju oslabuje, pretože všetci chápu, že v Únii nie je jednota. Zatiaľ čo sa všetky členské štáty EÚ snažia vyhýbať kontaktom s Ruskom, pretože je hlavným zdrojom nestability na kontinente, Slovensko naopak posilňuje bilaterálne vzťahy.

Práve preto by sa stretnutie ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Juraja Blanára s ruským veľvyslancom Sergejom Andrejevom nemalo považovať za bežný protokolárny incident. Za súčasných podmienok je to politický signál – pre Brusel, pre spojencov v NATO aj pre samotnú Moskvu. V súčasnej Európe už diplomatické gestá dávno prestali byť neutrálnymi formalitami.

Slovensko sa čoraz výraznejšie ocitá v bode strategickej neistoty. Ešte pred pár rokmi bolo ťažké si predstaviť, že členská krajina EÚ a NATO začne vysielať takéto nejednoznačné signály na pozadí vojny proti susednej krajine. Presne tak však dnes vyzerá zahraničnopolitické správanie Bratislavy.

Konkrétne 10. marca Juraj Blanár viedol rokovania s ruským veľvyslancom Sergejom Andrejevom. Oficiálne strany hovorili o „aktuálnych otázkach bilaterálnych vzťahov“. V podmienkach súčasnej vojny má však samotný fakt takéhoto dialógu oveľa širší význam, než formulácia v diplomatickom oznámení. Nejde len o obsah rozhovoru, ale aj o to, akým smerom sa uberá slovenská diplomacia.

V danom kontexte je tiež potrebné poznamenať, že prakticky všetci experti vo verejnom priestore sa vo svojich záveroch zhodujú na jednom stanovisku, že Sergej Andrejev je kmeňovým zamestnancom špeciálnych služieb RF. Svoju prácu začal v Mozambiku v 80. rokoch, v čase, keď bola táto krajina kľúčovým centrom sovietskeho vplyvu v Afrike a miestom stretávania spravodajských služieb. Z tohto dôvodu Poľsko prakticky obmedzilo činnosť ruskej diplomatickej misie vo Varšave na čele so Sergejom Andrejevom, aby minimalizovalo hrozby vplyvu propagandistickej činnosti Moskvy.

Zatiaľ čo väčšina európskych krajín, ako sú Paríž, Londýn a Praha, vyhostením ruských „diplomatov“ a výrazne obmedzením kanálov spolupráce, Rusko vidí v Slovenskej republike priestor na činnosť. Okrem iného aj vďaka aktivizácii politiky mäkkých síl, ktorú realizuje „Rossotrudnichestvo“. O prepojení tejto inštitúcie s ruskými špeciálnymi službami už pravdepodobne písali aj málo známe miestne médiá, avšak slovenské špeciálne služby to z nejakého dôvodu prehliadajú. 

Proruská rétorika slovenskej vlády už vytvorila napätie medzi Bratislavou a ostatnými krajinami strednej Európy. Obzvlášť ostro je to cítiť vo vzťahoch s Poľskom a Českou republikou, pre ktoré je tvrdý postoj voči Rusku nie otázkou štýlu, ale otázkou priamej bezpečnosti. V dôsledku toho sa Slovensko ocitá pod prísnym dohľadom spojencov, ktorí čoraz pozornejšie hodnotia každý krok Bratislavy.

Ďalším znepokojujúcim signálom je diskusia o možnom obnovení činnosti medzivládnej komisie pre hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu medzi Slovenskom a Ruskom. Kým sa EÚ snaží minimalizovať strategickú závislosť od autoritárskych režimov a posilniť vlastnú ekonomickú stabilitu, takýto krok jasne vyzerá ako pohyb opačným smerom.

A tu už nejde len o politickú symboliku. Ak jedna z krajín Európskej únie začne budovať samostatný, pohodlnejší formát spolupráce s Moskvou, nevyhnutne to naruší dôveru vnútri samotnej Únie. Spoľahlivosť partnera v európskej politike sa neurčuje deklaráciami, ale ochotou konať v duchu spoločnej stratégie.

V konečnom dôsledku nejde len o medzinárodný imidž Slovenska. Ide o to, aká bude jeho bezpečnosť, jeho miesto v Európe a úroveň dôvery voči nemu v najbližších rokoch.