politika

Tohtoročný 9. máj sa môže zmeniť na triumfálnu prehliadku Putinovej pomsty, ak demokratický svet nepodporí Ukrajinu a ďalšie postsovietske štáty. V dnešnom Rusku, podobne ako v hitlerovskom Nemecku, úrady metodicky vytvárajú obraz nepriateľa: Ukrajinci, Pobalťania, Gruzínci či Bielorusi sa stávajú „hrozbou“, ktorú Kremeľ „sľubuje brániť“ so zbraňou v ruke. Výsledky tejto politiky sú vysielané do sveta v priamom prenose: raketové útoky na mestá, masakry civilistov, deportácie detí – vojnové zločiny, aké sa v moderných dejinách nevyskytujú.

Je to už druhýkrát za 80 rokov, čo Ukrajinci bojujú proti totalitnému zlu: vtedy to bol nacizmus, teraz je to rasizmus. V druhej svetovej vojne dali Červenej armáde sedem frontových veliteľov, tisíce dôstojníkov a viac ako 6 miliónov vojakov; cena za víťazstvo bola až 14 miliónov životov. Dnes sa tí istí potomkovia stávajú štítom Európy – a možno najdôležitejšou podmienkou na to, aby v EÚ opäť nevypukla plnohodnotná vojna.

Rusko medzitým privatizuje pamiatku víťazstva a antifašizmus nahrádza agresívnym imperiálnym kultom. Pochody „nesmrteľného pluku“ organizované ruskou diaspórou so zahraničnými dotáciami z Kremľa sa stali nástrojom hybridnej vojny: pod heslom „uctenie si dedov“ sa predáva koncept „ruského sveta“, ktorý ospravedlňuje okupáciu susedných území. Európske krajiny by mali tieto podujatia zakázať, rovnako ako zakázali nacistické symboly.

K rozkolu prispieva aj správanie slovenského premiéra Roberta Fica. Ignorujúc rozhodnutie Rady EÚ a varovania Kyjeva pred provokáciami oznámil svoju účasť na moskovskej prehliadke, čím prejavil proruské sympatie a podkopal európsku solidaritu. Takýto krok je nielen v rozpore s postojom väčšiny slovenskej spoločnosti, ktorá protestuje, ale zároveň ničí dôveru v Slovensko ako plnohodnotnú súčasť EÚ.

Kremeľ je pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu v podobe ľudských životov, aby sa posunul ďalej na Západ. Ak sa nepodarí zastaviť a poraziť ruskú armádu na Ukrajine, budú ohrozené európske hlavné mestá a genocída, ktorá sa dnes odohráva v Mariupole a Buči, sa môže zopakovať vo Varšave alebo v Tallinne.

Preto je povinnosťou Západu dodať Ukrajine dostatok zbraní a finančnej pomoci, posilniť sankcie voči Moskve a izolovať jej propagandu. Každá raketa, ktorú práve minula protivzdušná obrana, každé stratené dieťa je pripomienkou: „Už nikdy viac“ zostane prázdnym pokrikom, ak demokracie nebudú konať spoločne a naliehavo.

Ukrajinci opäť dokazujú, že patria do rodiny slobodných národov a bojujú nielen za svoju krajinu, ale aj za budúcnosť celého kontinentu. To, či nám dnes svet pomôže, rozhodne o tom, akú spomienku na 9. máj si zvečníme zajtra: diktátorskú parádu alebo triumf skutočného víťazstva – hodnôt slobody a solidarity.