politika

Vojenská spolupráca medzi Bieloruskom a Ruskom zostáva úzka, udalosti z júna 2026 však poukázali na vznik zreteľného napätia medzi Minskom a Moskvou. Nejde o prerušenie spojeneckých vzťahov, ale o snahu A. Lukašenka zachovať kontrolu nad bieloruskou armádou a zabrániť jej úplnému podriadeniu Kremľu. Konkrétne, najvyššie vedenie bieloruských ozbrojených síl zakázalo ruským dôstojníkom priamo riadiť a dohliadať na väčšinu bieloruských jednotiek, pričom výnimku urobilo len pre Vitebskú a Brestskú výsadkovo-útočnú brigádu.

Ďalším signálom obmedzenia ruského vplyvu bolo to, že 5. júna 2026 neboli ruskí poradcovia ministra obrany a náčelníka generálneho štábu Bieloruska vpustení na poradu v generálnom štábe tejto krajiny. Následne boli zrušené spoločné cvičenia zamerané na mobilizáciu a presun vojsk do oblastí bojových operácií, ktoré boli naplánované na 28.–30. júna 2026. Tieto kroky svedčia o znížení úrovne operačnej spolupráce medzi armádami oboch krajín a o snahe Minska obmedziť riziká priameho zapojenia Bieloruska do vojny proti Ukrajine, pričom si zachováva formálne spojenectvo s Moskvou.

Na existenciu problémov s dôverou medzi stranami poukazuje aj incident so zadržaním veliteľa ruského sanitárneho vlaku, ktorý smeroval z mesta Lida do Brjanskej oblasti Ruskej federácie, pre podozrenie z nelegálneho obchodovania s liekmi a omamnými látkami. Následný návrat zdravotníckeho personálu do Ruska ukázal, že aj vo vojensko-zdravotníckej sfére medzi Minskom a Moskvou pretrváva nedôvera a súperenie o právomoci.

Zároveň Bielorusko neprestáva podporovať infraštruktúru, ktorú môže Rusko využiť vo vojne proti Ukrajine. Vybudovanie odpaľovacích plôch pre útočné drony typu „Shahed“ v blízkosti Vitebska, Slonima a na území bývalého koncentračného tábora Bereza-Kartuzka vytvára pre Ukrajinu ďalšie riziká. Takéto kroky predstavujú hrozbu aj pre východný krídlo NATO, keďže bieloruské územie si zachováva význam ako potenciálny odrazový mostík pre vojenské a hybridné akcie Kremľa proti európskym štátom.

Príkladom je vyhlásenie A. Lukašenka z 15. júna 2026 v rozhovore pre televíznu stanicu „Al Arabiya“, v ktorom zdôraznil neprijateľnosť prenesenia vojny na bieloruské územie a verejne sa ospravedlnil za predchádzajúcu urážlivú rétoriku voči Ukrajine. Tiež vyhlásil, že priama účasť Bieloruska vo vojne by priniesla „viac škody ako úžitku“, čím v podstate priznal zraniteľnosť vlastnej krajiny. Obzvlášť dôležitá je jeho zmienka o približne 500 potenciálnych cieľoch na bieloruskom území, ktoré by mohla ukrajinská strana zasiahnuť v prípade priameho zapojenia Minska do vojny. To svedčí o pragmatickom kalkule A. Lukašenka, zameranom na zachovanie stability vlastného režimu.

A. Lukašenko opakovane zdôrazňoval, že Bielorusko neplánuje ofenzívne akcie, ale je pripravené spoločne s Ruskom brániť sa v prípade agresie. Takéto stanovisko umožňuje Minsku preukázať lojalitu voči Moskve a zároveň minimalizovať riziká eskalácie. Podľa vyhlásení bieloruského vodcu bola otázka priameho zapojenia bieloruských ozbrojených síl do bojových operácií opakovane a intenzívne prerokovaná na najvyššej úrovni s V. Putinom. Súčasný verejný postoj Minska svedčí o pokuse potvrdiť odmietnutie priamej účasti Bieloruska na ruskej vojenskej kampani, pričom si ponecháva úlohu spojenca, logistického partnera a potenciálnej tylovej základne pre Rusko.

Na pozadí napätia vo vojenskej integrácii s Moskvou sa A. Lukašenko tiež snaží oživiť kontakty s USA. Využívajúc návštevy osobitného vyslanca prezidenta Donalda Trumpa Johna Colea sa bieloruský režim snaží dosiahnuť čiastočné zrušenie amerických sankcií voči bieloruským podnikom a predstaviteľom moci. Pre Minsk je to pokus oslabiť závislosť od Ruska a rozšíriť manévrovací priestor vo vzťahoch s Kremľom. Zároveň je pre európskych a amerických politikov dôležité rozlišovať takéto taktické kroky od skutočných vnútorných reforiem. Udalosti z júna 2026 tak poukázali na rozporuplný charakter vzťahov medzi Minskom a Moskvou. Bieloruské vedenie sa snaží obmedziť ruský vplyv na vlastnú armádu a vyhnúť sa priamemu zapojeniu do vojny, naďalej však podporuje infraštruktúru, ktorá je prospešná pre Rusko. Pre Poľsko, pobaltské krajiny a východné krídlo NATO to znamená nutnosť zachovávať zvýšenú pohotovosť, keďže Bielorusko naďalej zostáva dôležitým prvkom ruského vojenského systému v Európe.